— Ďakujem vám, Železný John. Je možné, aby sa ľudia dohovorili, kto z nich má pristáť na Venuši: Rusi, alebo Američania?

— Myslím, že nie, — odpovedal robot.

— A poznáte riešenie, ktoré by dovolilo pristáť aspoň piatim členom posádky?

— Pohonných látok na jednej kozmickej lodi je dosť na to, aby odštartovalo z povrchu planéty päť ľudí. Pristáť na Venuši však môžu len traja…

— Nerozumiem tomu, — priznal sa Harry.

— Naopak, všetko je jasné, — povedal Kern. — Robot nám naznačuje jediné riešenie.

— Aké? — spýtal sa so záujmom Harry.

— Hydroplán, Harry! Máme predsa hydroplán, na ktorom môžeme pristáť. Američania boli vždy odvážni chlapíci. Vezmem so sebou Železného Johna.

— A čo bude so mnou? — vybuchla Mary.

— Vy, slečna Stremová, — obrátil sa k nej Kern, — ostanete tu. Budete čakať, kým nás Rusi vytiahnu na svoj hviezdolet. Odplatíme sa im za to pohonnými látkami, ktoré budete rezervovať.

— Akože? Vari mám ostať v raketopláne sama? Azda neviete, prečo som tu? Alebo aj vy máte elektrónkový mozog?

— Som presvedčený, slečna Stremová, že časom sa budú ľudia riadiť práve elektrónkovým mozgom, ktorý bude taký dokonalý, že sa nikdy nepomýli a nebude poznať vášne.

— To je hanebné! Nikdy som nerátala so samotou…

— Nazdávam sa, že ste členkou posádky…

— Zošaliem, — povedala Mary.

— Budeme vás potrebovať na našom raketopláne, aby ste udržiavali spojenie so sovietskym hviezdoletom a klzákom, kým sa nám nepodarí dostať k nemu…

Kern dopovedal a v sprievode robota vyšiel z kabíny.

Mary si pritisla čelo ku sklu obloka, za ktorým svietilo oslepujúce slnko.

Harry podišiel k nej a nežne ju uchopil za plecia.

— Poškodíte si zrak. Viem, šéf má niekedy svoje vrtochy. Vyplatí sa však byť odvážnym… Len si pomyslite, Mary, byť tak blízko a nevidieť obrovské papraďorasty a prasličky…! Našiel som ich astrolokátorom…