Veliteľ skupinového vesmírneho letu profesor Bogatyriov bol vážny.

Neodpovedal Američanom hneď na ich návrh, pozval si palubného inžiniera Dobrova a biológa výpravy Aľošu Popova, aby sa s nimi poradil.

Dobrov, územčistý chlapík s vypuklým čelom a s hlbokými vráskami, nepôsobil príťažlivo. Jeho názory boli pevné.

— Nestačí ti, Iľja Jurievič, že stroskotala Túžba? O akom pristátí na planéte chceš vôbec rokovať? Chcú pristáť hydroplánom a potom by sme ich mali stadiaľ vziať? Je to vôbec možné? Prerátal som si to. Museli by sme sa zbaviť celého zariadenia, aj lôžok a kresiel pre letcov.

— Lepšie je byť zbabelcom, ako spať na tvrdom, — uštipačne ho prerušil Alexej Petrovič Popov, ktorý sa preslávil počas minulej výpravy na Mesiac.

— Mali ste ostať sedieť doma za pecou, Roman Vasilievič, a neletieť do vesmíru.

Dobrov si premeral Aľošu drsným pohľadom:

— Ešte na Zemi som vravel, že by stačilo preniknúť pod mračná Venuše, vyfotografovať moria a pevniny, presvedčiť sa, či sú tam rastliny. Pre predpokladanú možnosť pristátia riskujeme tri družice, trojnásobne zväčšujeme pravdepodobnosť zrážky s meteormi…

Aľoša Petrovič vyprskol, akoby chcel Dobrova celkom znemožniť:

— Chcete hodnotiť pravdepodobnosť rizika? V čase, keď traja naši druhovia obetovali život?!

Dobrov sa zamračil.

— Venuša je známa ako planéta búrok. Hurikán zničí hydroplán s odvážlivcami.

Aľoša zaútočil na veliteľa:

— Nemôžem vám dať za pravdu. Potom by obete posádky Túžby boli zbytočné. Iľja Jurievič, súhlasíte vari s týmto „otcom strachu a starým otcom odvahy“? Ak sa chcete teraz vrátiť späť na Zem, potom bude lepšie, ak vyskočím padákom. Nech aspoň ja uvidím život na planéte… Možno sa stretnem aj s rozumnými bytosťami. Ihneď vám o tom pošlem rádiodepešu.