— Tak dosť! — prerušil ho rázne Bogatyriov. — Nie je čas na plané reči. Správne si však, Aľoša, pripomenul našu povinnosť voči posádke Túžby. Máme aj povinnosť voči vlasti, ktorá nás sem vyslala.

Dobrov sa mlčky obrátil a vzápätí odišiel.

Aľoša Petrovič pozrel na Bogatyriova:

— Iľja Jurievič, dovoľte, aby som vás pobozkal.

— Vari si ma pletieš so svojou snúbenicou? — povedal Bogatyriov. — Pohľadaj si ju na novej planéte.

— Urobím to, Iľja Jurievič, určite to urobím. Američan Wood sníva o rastlinách na Venuši, kým ja… veď viete… som presvedčený, že sú tam aj rozumné bytosti.

Aľoša Popov sa rozbehol ozlomkrky poslať Američanom správu, že veliteľ súhlasí s pristátím na Venuši.

Planéta, ktorá sa spočiatku ponášala na zrnko orecha, narástla do veľkosti taniera a teraz už zahaľovala celý predný iluminátor. Blížila sa, zahalená bielymi mračnami, v ktorých nebolo vidieť štrbinu. Cudzia, neznáma planéta.

Kozmická loď Rozum mala pristáť na nej podľa plánu, ktorý vypracovali ešte na Zemi. Pred prístrojovú dosku sa posadil skúsený letec Dobrov.

Bogatyriov sústredene pozeral na počítač, ktorý spresňoval dráhu ich letu. Počítač sa vonkoncom neponášal na amerického robota, pripomínal skôr písací stôl. Mal ešte lepšiu elektrónkovú pamäť ako John a bleskové robil prepočty, ktoré astronauti potrebovali.

Aľoša Popov udržiaval spojenie s raketoplánom Prosperity a rádiolokátorom skúmal povrch planéty.

— Hory, určite sú tam hory…! Priehlbiny… akiste to budú moria… Priestor, čo odráža rádiolúče, je asi pokrytý rastlinami…

Aľoša Popov s mimoriadnou obľubou počúval praskot vzdušných výbojov. Vzrušovala ho romantická nádej, že znezrady zachytí záhadné vysielanie, alebo znamenie tých, čo našli svojimi rádiolokátormi ich kozmické lode… Nie, nemôžu ich prijať nepriateľsky… Rozum bytosti predsa nerozdeľuje, ale zbližuje.