Dobrov viedol hviezdolet k pobrežiu morskej zátoky, zo štítov na pobreží sa dymilo. Hľa, sopky…

Čierny dym vystupoval ako mračno a zahaľoval časť vrcholca. Len kde tu šľahal červenkastý plameň.

Dobrov letel smerom od slnka, po ktorom ostávala na obzore už len žiara. Hviezdolet vletel do súmraku…

Museli vybŕdnuť z mračna sopečného popola. Na okamih sa pod nimi mihol pažerák sopky, všimli si rieky lávy na úpätiach… Nato sa opäť ukázala striebristá voda a les, purpurovočervené kríky na pobreží.

Keďže Dobrov nepoznal silu prílivu, nechcel pristáť na morskom pobreží, ale začal hľadať iné vhodné miesto na pristátie.

Zjavilo sa čosi ako čistinka alebo močiar. Dobrov pozrel na výbežky skál a usúdil, že pôda tu bude pravdepodobne pevná. Zamieril s hviezdoletom dolu.

Dym z dýz zahalil obloky kabíny ako mračno. Hviezdolet sa zachvel, dotkol sa povrchu vysunutými podvozkami a prudko zastal.

Dym sa rozplynul. Traja astronauti pritisli mlčky tváre k oblokom.

Obklopovala ich neznáma príroda. Trávu naokolo nevideli. Pôda bola poprepletaná hadovitými koreňmi. Aľoša Popov pozeral na ne až ho oči boleli; očakával, že zbadá aspoň aký-taký pohyb.

Zotmilo sa a všetko vôkol sa rozsvietilo ako v rozprávke. Sú to azda svätojánske mušky? Prečo by však boli len v kroví?

O tom, aby vystúpili z hviezdoletu, nemohlo byť ani reči. Aľoša Petrovič zapojil vonkajšie mikrofóny, aby sa oboznámil so zvukmi nového sveta.

Zrazu zaplnila hviezdolet nezvyčajná symfónia. Vzdialený rachot, striedavo zanikajúci a znovu ožívajúci, celkom blízke zavýjanie a iný zvuk, nato pískanie a opäť ten istý zvuk… čosi ako zamávanie krídlami.

Dobrov chcel rozsvietiť reflektory, ale Iľja Jurievič ho zastavil.

Bolo počuť hučanie, rovnomerné a pravidelné… Je to stroj? Po hluku nasledovalo praskanie, čoraz silnejšie, napokon sa zmenilo na klopkanie a vzápätí dokonca na pískanie.