Melodické tóny sa ozývali znovu a znovu… žeby to bol spev? Nie, to nie je možné!
Dobrov rozsvietil reflektor. Oslepujúce svetlo vyčlenilo z tmy najbližšie kmene obrovitých prasličiek a bielu sieť lián. Nič sa nehýbalo…
Keď si Dobrov všimol záznamy automatov, zistil, že vonkajšia teplota poklesla zo šesťdesiattri stupňov na tridsaťdeväť. V ovzduší pri povrchu planéty zaznamenali citlivé prístroje kyslík. Je ho menej ako na Zemi, ale je. Možno tu dýchať asi tak, ako dýchajú horolezci vo veľkých výškach. Dá sa však pohybovať aj bez skafandrov? Nie sú tu smrtiace baktérie?
Bogatyriov rozkázal, aby sa všetci uložili spať, no tej prvej noci na Venuši veru nikto nespal…
Rozbesnené ovzdušie
Mary Stremová prijala rádiogram a prišlo jej zle. Bledá vstala spoza pultu a zamierila k dverám, kde Allan Kern a Harry Wood pripravovali hydroplán na štart.
Vo dverách stál železný John.
— John, prosím vás, zaujmite miesto v hydropláne, — obrátil sa Kern na robota. — A vy, Harry, takisto…
Mary pozerala, ako robot, Kern a za nimi Harry nastupujú do kabíny hydroplánu a zatvárajú za sebou dvere z plastickej látky.
Harry zakýval na rozlúčku. Dlážka raketoplánu sa rozdelila na dve polovice a hydroplán s posádkou odštartoval…
Mary si pritisla čelo k obloku. Ostala sama. Celkom sama…
Hydroplán letel cez červené mračná. Kern a Wood si nasadili kukly skafandrov.
O chvíľu sa hydroplán dostal z červeného oparu. Pod ním bolo vidieť červenkasté úpätie dymiacich velikánov, zahmlené údolia a hlboké priepasti.
Hydroplán sa dostal zasa do hmly. Tentoraz bielej. Harry pozrel na krídla hydroplánu, vyzerali, akoby ich pokrývala červenkastá vrstvička prachu.
— Krídla sa zahrievajú, — oznámil robot. — Treba ich urýchlene chladiť. Ak to neurobíme, môže to byť náš koniec…!