Pavlyš sa uškrnul. Na živnej pôde karnevalu sa dobre darí romantickým tajomstvám. Nezmysel, to je nezmysel!

Pavlyš sa vrátil k Saliasovi do izby, osprchoval sa a ľahol si na diván.

Zobudilo ho vyzváňanie videofónu. Pavlyš vyskočil, pozrel na hodiny. Osem dvadsať. Salias sa ešte nevrátil. Pavlyš zapol videofón. Z obrazovky sa naňho usmieval Bauer. Mal oblečenú vyhladenú uniformu navigátora diaľkovej floty, bol svieži, vyholený, energický.

— Pospal si si, Sláva? Nezobudil som ťa?

— Spal som asi tri hodiny.

— Počuj, Pavlyš, zhováral som sa s kapitánom. Letíme s nákladom na Epištolu. Máme voľné miesto lekára. Môžeš letieť s nami. Tak ako?

— Kedy štartujete?

— Raketa odchádza na štartovacie stanovisko o desiatej. Stihneš to?

– Áno.

— Výborne. Mimochodom, už som oznámil dispečerovi, že poletíš s nami ako lekár.

— Takže celý tento rozhovor je iba formalita?

— Prirodzene.

– Ďakujem, Gleb.

Pavlyš vypol videofón a sadol si napísať lístok Saliasovi.

O pol roka, keď sa Pavlyš vracal na Zem, ostal trčať na planetoide Ascor. Mala sem priletieť loď Praha so zariadením pre výpravy, ktoré pracovali v sústave. Odtiaľto loď robila veľký skok na Zem.

Pavlyš sa potĺkal na planetoide tretí deň. Všetkých tam už poznal a všetci poznali jeho. Chodil na návštevy, popíjal čaj, mal besedu o úspechoch reanimácie a zahral si simultánku, v ktorej na hanbu diaľkovej floty polovicu partií prehral. Loď Praha nechodila.

Pavlyš si všimol u seba istú zvláštnosť. Keď prišiel niekam, kde mal stráviť mesiac, prvých dvadsaťosem dní mu preletelo ako nič, no posledné dva trvali celú večnosť. A keď prišiel niekde na rok, žil normálnym životom jedenásť a pol mesiaca. Tak to bolo aj teraz. Takmer pol roka nemyslel na domov, nemal kedy. Ale posledný týždeň bol preňho hotovým utrpením. Už sa mu zunovalo hľadieť na nevídané zázraky, otrávilo ho počúvať piesne ďalekých svetov… Ťahalo ho domov, domov!