Pavlyš si krátil čas v bufete, čítal Machiavelliho nesmrteľné Dejiny Florencie. Bola to najhrubšia kniha, akú našiel v knižnici. Za pultom stála geologička Ninka a lenivo umývala poháre. V bufete mali službu striedavo.

Planetoid sa zahojdal. Lampy pod plafónom zamihali.

— Kto priletel? — s nádejou i obavami sa spýtal Pavlyš.

— To je tunajší, — odpovedala Ninka. — Nákladná raketa štvrtej triedy.

— Nevedia pristávať, — poznamenal mechanik Ahmed, ktorý pri druhom stolíku jedol párky.

Pavlyš vzdychol. Ninka naňho súcitne pozrela.

— Sláva, — povedala, — ste ako záhadný pútnik, ktorého hviezdny vietor unáša od jednej planéty k druhej. Kdesi som o tom čítala. Ste zajatec zlého osudu.

— Nádherne povedané. Som zajatec, tulák a mučeník.

— Tak sa už netrápte. Osud všetko vyrieši za vás.

Osud sa zjavil vo dverách bufetu v podobe nízkeho zavalitého chlapíka s prenikavými čiernymi očkami, ktorý sa volal Spiro. Pavlyš sa naňho pamätal.

— Tak čo mi môžete ponúknuť? — zavolal Spiro hlasom hrdinu, ktorý sa práve vrátil zo susednej galaxie. — Čím privíta váš saloon osamelého lovca?

Ninka postavila na pult pohár s limonádou. Spiro kolísavo pristúpil k pultu a spýtal sa:

— Nemáte dačo poriadnejšie? Radšej mám kyselinu dusičnú.

— Už sa minula, — oznámila Ninka.

— Pred chvíľou tu boli vesmírni piráti z Čiernej hviezdy, — zasiahol do rozhovoru Pavlyš. — Vychľastali tri súdky rumu a destilačný prístroj vyhodili do vzduchu. Odteraz prechádzame na suchú stravu.

– Čože? — preľakol sa Spiro. — Piráti?!

Zmeravel s pohárom limonády v ruke, no vtom spoznal Pavlyša.