— To ale bola noc! — poznamenal. — Troch odvážame?

– Áno.

Nosidlá boli zakryté nafúknutými plastickými krytmi. Pracovníci, ktorí mali službu v spodnom podlaží Šachty a utrpeli ťažké popáleniny, spali. Ešte dnes ich evakuujú na Zem.

Salias, ktorému za noc zarástli líca ryšavým strniskom, pomohol Pavly-šovi a vodičovi naložiť nosidlá do lunobusu. Ostal v Šachte a Pavlyš šiel do Mesačného prístavu odprevadiť ranených.

Až o hodinu bol Pavlyš celkom voľný a mohol sa vrátiť do veľkého tunela. Reflektory už boli vypnuté a balóny i girlandy kvetov a zhasnutých lampášikov, visiace z povaly, vyzerali teraz cudzo, nevhodne. Dlážka bola posiata konfetami a zdrapmi papierovej špirály. Kde-tu sa povaľovali papierové čelenky, škrabošky, zhúžvaný mušketiersky klobúk. V kúte osamelý robot upratovač bezradne pohyboval vysávacou trubicou. Ešte nikdy nevidel taký neporiadok.

Pavlyš pristúpil k pódiu. Pred niekoľkými hodinami tu čakal na Marinu Kimovú. Vtedy sa naokolo hemžili ľudia, Bauer v čiernej sutane tancoval so zelenou rusalkou…

Na nohe klavíra zbadal lepiacou páskou pripevnený lístok a na ňom veľkými hranatými písmenami bolo napísané HUSÁR PAVLYŠ.

Pavlyš potiahol lístok za rožtek. Srdce sa mu zovrelo od hrôzy, keď si pomyslel, že sem mohol aj neprísť. Na lístku krížom ležali náhlivé riadky: Prepáčte, že som nemohla včas prísť. Odhalili ma. Za všetko som vinná ja. Zbohom, nehľadajte ma. Ak nezabudnem, pokúsim sa Vás nájsť o dva roky. Marina.

Pavlyš si znova prečítal lístok, ktorý akoby bol z iného, neznámeho života. Popoluška plače na schodišti. Popoluška necháva lístok, v ktorom oznamuje, že ju dolapili, a žiada, aby ju nehľadal. Hodilo sa to skôr do nejakého starodávneho, tajomstvami preplneného gotického románu. Popoluška síce odmietla schôdzku s ním, no za tým sa mohla skrývať nemá prosba o pomoc, lebo únoscovia krásnej neznámej ju sledovali na každom kroku a nešťastné dievča, obávajúc sa o osud svojho vyvoleného, prelievalo slzy a písalo na zdrap papiera, čo jej diktoval jednooký oplan. A vyvolený zatiaľ…