— Počuj! Veď ja ťa poznám, — povedal.

V tej chvíli v reproduktore zachrčalo a ozval sa dispečerov hlas:

— Pavlyš, poď hore ku mne. Doktor Pavlyš, počuješ ma?

Pavlyš už idúcky počul za chrbtom Spirove slová:

— Počkám ťa tu. Nie aby si zmizol. Veľmi ťa potrebujem. Nevieš si predstaviť ako veľmi.

Smutný drobný Tamil, ktorý tu bol druhý rok dispečerom, Pavlyšovi oznámil, že Praha naďalej mešká. A bude meškať ešte minimálne päť dní.

Pavlyš sa zatváril, že to prežije, ale v duchu sa zľakol, že tak dlho nevydrží. Klopkajúc podkovičkami, zišiel do bufetu.

Spiro stál uprostred miestnosti s prázdnym pohárom. Čierne očká mu zúrivo blčali, akoby chcel pohľadom prepáliť plastikový pult.

— No patrí sa to?! — vykladal Ninke. -Všetkým im poodtŕham hlavy. Takto zmariť významnú akciu, sklamať spolupracovníkov! To je čosi neslýchané! V dejinách floty sa to ešte nestalo. Jednoducho zabudli, rozumieš, zabudli dva kontajnery na Zemi-14. Uvedom si, nie jeden, ale dva! V dokladoch ich uviedli, ale v lodi nie sú. No je toto možné?!

— Ide o dôležitý náklad? — spýtal sa Pavlyš.

— Dôležitý? — Spirovi sa zachvel hlas, Pavlyš sa zľakol, že sa rozplače.

Ale Spiro sa nerozplakal, namiesto toho sa uprene zahľadel naňho, až mal Pavlyš pocit, že je myš, ktorú pozoruje hladný kocúr. — Galagan! — zvolal Spiro. — Ty nás zachrániš.

— Nie som Galagan, ale Pavlyš.

— Správne, Pavlyš. Spoločne sme zlikvidovali výbuch v Šachte na Mesiaci. Stovky mŕtvych, zúri vulkanický plameň… Vyniesol som ťa z ohňa, všakže?

— No… povedzme.

— To značí, že si mi zaviazaný. Na Centipere v druhom skladišti ležia rezervné kontajnery. Nevedel som, že sa ešte zídu, ale aj tak som ich nikomu nedal. Tušil som, ako sa to skončí. Poletíš na Centiperu, stratíš deň, kým ich vydrankáš od Helenky. Najprv ti povie…

– Čo ho balamutíš, — skočila mu do reči Ninka. — Každý predsa vie, že to nie sú tvoje kontajnery.