— Sú moje!

— Ba cudzie, — zamiešal sa do rozhovoru mechanik Ahmed.

— Sú viac ako moje! — rozhorčil sa Spiro. — Bez tých kontajnerov všetko skrachuje. Bez nich sa zastaví práca celého laboratória. Na celej planéte sa skončí vedecký život.

— Tak si po ne leť sám, — poradila Ninka.

— A kto odvezie náklad na Projekt? Ty?

— Vieš, že každý tu má svoju prácu.

— Veď práve o tom hovorím aj ja.

Spiro pristúpil k stolíku, pri ktorom sedel Pavlyš, hodil pred neho veľké napchaté vrece a povedal:

— Tu máš.

Vrece sa otvorilo, vypadlo z neho niekoľko listov a balíčkov. Obálky, mikrofilmy, videokazety sa kĺzali po leštenej stolovej doske a už-už by boli popadali na dlážku. Pavlyš s bufetárkou ich náhlivo zbierali a pchali nazad do vreca.

— Vždy takto robí s poštou, — šomrala Ninka. — Toľko rečí, a potom všetko nechá tak a zmizne.

Pavlyš ukladal listy. Spirov návrh ho zaujal. Aj tak nevydrží týždeň čakať na planetoide. Že by riskoval a odletel na Centiperu?

— Tuto spadol ešte jeden, — povedala Ninka a podala Pavlyšovi úzku obálku s videolistom. Na obálke bolo napísané: Marina Kimová, Ústredné laboratórium, Projekt-18.

Pavlyš tri razy pomaly prečítal adresu, potom pedantne vložil obálku do vreca.

— Slovom, odchádzam na Centiperu, — oznámil Spiro. — Bez kontajnera sa radšej ani nevrátim. Nepoznáš Dimova. A lepšie pre teba, ak ho ani nikdy nespoznáš. Mám dvadsať minút času. Hneď ti dám nákladný list, ukážem, kde kotví môj nákladiak, potom prevezmeš zeleninu u záhradníka, všetko naložíš a odvezieš na Projekt. Neboj sa, nákladiak má automatické riadenie, dovezie ťa presne do cieľa. Jasné? Nevzpieraj sa, aj tak je už všetko rozhodnuté. Nemáš právo sklamať starého priateľa.

Spiro sa vyhrážal, modlikal, presviedčal, rozhadzoval rukami, pobiehal po bufete, chrlil na Pavlyša prúd viet a výkričníkov.