— Nie je vám zle? — spýtalo sa dievča.

Jej otázka Pavlyša prekvapila. Čakal, že ho požiada, aby odišiel, aby jej dal pokoj.

— Kdeže! Je mi veselo a život ma baví, — odpovedal Pavlyš.

— Tak prečo ste sa mi prihovorili?

— Je mi vás ľúto. Sedíte tu sama ako prst, a zo sály doliehajú slávnostné prejavy, orchester ladí trúby. Môžem si zapáliť?

— Len si zapáľte, — odpovedalo dievča. Hlas malo monotónny a pokojný, akoby pred chvíľou vôbec nebolo plakalo.

Pavlyš si prisadol na pohovku a vybral zapaľovač. Rád by pozrel dievčaťu do tváre. Malo zvláštny pridusený, monotónny hlas a zároveň akoby v ňom čosi zunelo; Pavlyš mal dojem, že by mohol znieť zvučnejšie, ale dievča ho náročky tlmí. Šťukol zapaľovačom tak, že svetlo zažiarilo medzi ním a dievčaťom a na chvíľku jej osvetlilo profil, líce, oko, ušný lalôčik vyčnievajúci spod bielej parochne.

Dievča rozsvietilo lampu.

— Keď tak túžite obzrieť si ma, — poznamenalo, — načo také ceremónie. Navyše zapaľovač má veľmi slabé svetlo.

Obrátila sa k Pavlyšovi a hľadela naňho bez úsmevu, ako dieťa, keď pózuje fotografovi a čaká, že z objektívu už-už vyletí vtáčik. Mala široké lícne kosti a veľké, trochu šikmé oči jasnosivej farby, hoci Pavlyš čakal, že ich bude mať čierne. Veľmi plné, takmer černošské pery mala v kútikoch trochu zdvihnuté, akoby pripravené na úsmev. Biela parochňa s diadémom sa jej trochu posunula a vykĺzol spod nej prameň rovných čiernych vlasov.

— Tak ešte raz dobrý deň, — povedal Pavlyš. — Som veľmi rád, že vás poznávam. Pavlyš.

— Marina Kimová.

— Ak vám naozaj môžem nejako pomôcť…

— Zafajčite si, — pripomenula mu Marina. — Zabudli ste si vybrať cigaretu.

— Zabudol.

— Z ktorej lode ste?

— Podľa čoho ste usúdili, že nie som tunajší?

— Vy ste z diaľkovej floty.