Pavlyš vyčkával.

— A na podrážkach máte magnetické podkovičky.

— Každý kozmonaut predsa…

— Ale členovia diaľkovej floty ich vždy majú začiernené. Nechali ste si nohavice od pracovného obleku, neobliekli ste si husárske jelenicové nohavice. A navyše prsteň — daň kurzistickej mladosti. Také smaragdy brúsi kuchár na Zemi-14. Neviem si spomenúť, ako sa volá…

— Hans.

— Tak vidíte!

Marina sa konečne usmiala, ale iba perami.

— Koniec koncov nie je na tom nič čudné, — povedal Pavlyš. — Veď tu je každý desiaty z diaľkovej floty.

— Iba tí, čo ostali na karneval.

— Je ich veľa.

— Ale vy k nim nepatríte.

— Ako to viete, Sherlock Holmes?

— Tuším to. Keď má človek problémy, vie vytušiť aj cudzie nešťastie.

— Nijaké nešťastie, — povedal Pavlyš, — iba malá nepríjemnosť. Letel som na Korunu, a na Zemi mi povedali, že moja loď štartuje z Mesiaca až po karnevale, tak ako všetky ostatné. Ale loď predsa odletela. A teraz neviem, ako sa ta dostanem.

— Mali ste letieť na lodi Aristoteles?

— Aj to viete?!

— Je to jediná loď, ktorá odštartovala v deň karnevalu, — povedala Marina. — Aj ja som sa ponáhľala k nej. Aj ja som prišla neskoro…

— Niekto vás tam… čakal? — Pavlyš veru nemyslel, že mu výjav, ktorý si predstavil, tak pokazí náladu: Marina uteká k schodíkom, pri ktorých ju s otvoreným náručím čaká urastený kapitán… alebo navigátor.

— Mohol ostať, — povedala Marina. — Nikto by ho za to neodsudzoval. Ale nechcel ma vidieť. Odštartoval presne podľa letového poriadku. Posádka iste bola namrzená. Takže vlastne ja som na vine, že ste sa nedostali na Korunu.

— Obávam sa, že preháňate, — povedal Pavlyš a usiloval sa potlačiť v sebe atavistické pocity, nedôstojné civilizovaného človeka.

— Nerobím na vás dojem osudovej ženy?

— Vôbec nie.

— A predsa som sa previnila.