Pavlyš zahasil cigaretu a položil Marine najhlúpejšiu zo všetkých možných otázok:

– Ľúbite ho?

— Dúfam, že aj on ma ľúbi, — odpovedala Marina, — hoci už som o tom začala pochybovať.

— Stáva sa, — poznamenal Pavlyš zničene.

– Čo vás tak skľúčilo? — spýtala sa Marina. — Pred desiatimi minútami ste ma videli prvý raz v živote, a už by ste mi s pôžitkom urobili scénu žiarlivosti. Absurdné, však? Ste smiešny. Hneď si zložím parochňu a skončí sa mámenie.

— Práve som vás chcel o to poprosiť.

Ale Popoluška si nestihla zložiť parochňu.

– Čo tu robíš? — teatrálne zvolal rímsky patricij v bielej tragickej maske. — To je jednoducho zázrak, že som šiel práve po schodoch.

— Zoznámte sa, — povedal Pavlyš vstávajúc. — Môj starý priateľ Salias. Prichýlil ma tu, ba postaral sa mi aj o karnevalový odev.

— Nie ja, ale moje dobré zdravotné sestry, — opravil ho Salias, podávajúc Marine ruku. — Som eskulap.

— Marina, — povedalo dievča.

— Ste mi akási povedomá…

Marina pomaly zdvihla ruku a zložila si z hlavy bielu kučeravú parochňu. Rovné krátke čierne vlasy jej zrazu zmenili tvár, vniesli do nej harmóniu. Marina potriasla hlavou.

— Už sme sa videli, doktor Salias, — povedala. — Všetko viete.

— Parochňa vám svedčí, — zalichotil jej dobrácky, tučný Salias.

— Chcete povedať, že je ma v nej ťažšie spoznať?

— Bolo by odo mňa taktné miešať sa do cudzích vecí?

— Výborne! — zasmiala sa Marina. — Upokojím vás. Moje dobrodružstvo sa chýli ku koncu. Mimochodom, už dosť dlho sa zhováram s vaším priateľom, no takmer nič o ňom neviem. Iba toľko, že je smiešny.

— Smiešny? Skôr by som povedal, že nevychovaný. — Salias sa zjavne zaradoval, že sa zmenila téma rozhovoru.

— Dobre vychovaný husár sa predsa nebude vydávať za krásneho princa.

— Ba ani len husár nie je, — povedal Salias. — Obyčajný doktor Slava Pavlyš z diaľkovej floty, lodný lekár, skrachovaný biologický génius. Banálne indivíduum…