— Teda som mala pravdu, — konštatovala Marina.

— Neškriepil som sa, — pripomenul Pavlyš a otvorene obdivoval Marinu. Salias si odkašlal.

— Musíte ísť? — povedala Marina.

— A vy?

— Aj ja. Odbíja dvanásta.

— Spytujem sa vážne, — povedal Pavlyš. — Aj keď chápem…

— Absolútne nič nechápete, — zavrátila ho Marina. — Pousilujem sa prísť k pódiu, kde je orchester, ale najprv si zájdem do izby po masku.

Marina si rukou nadvihla spodok dlhých bielych šiat a už bežala dolu schodmi. V druhej ruke jej ako živé huňaté zvieratko poskakovala biela parochňa.

— Budem čakať, — zavolal za ňou Pavlyš. — Nájdem vás aj v inej maske, hoci pri sporáku v chudobnej chalúpke.

Neodpovedala.

Salias potiahol Pavlyša za rukáv.

— Počúvaj, naozaj ju poznáš? — spýtal sa Pavlyš, keď šli hore schodišťom.

— Nie, nepoznám. Radšej na ňu zabudni.

— Ešteže čo! Je vydatá?

— Nie.

— S akou istotou hovoríš o človeku, ktorého, ako tvrdíš, nepoznáš.

— Som starý múdry havran.

— A prečo mám na ňu zabudnúť?

— Bude to lepšie. Stáva sa, že stretneš niekoho, chcel by si ho uvidieť znova, ale situácia sa vyvinie tak, že ho už nikdy neuvidíš.

— Podceňuješ ma.

— Možno.

Vyšli na chodbu. Valil sa tadiaľ zástup zo sály. Orchester pozdravoval karneval nepravidelným rytmom módnej pesničky.

— Príde k pódiu, — zavolal Pavlyš.

— Možno, — zopakoval Salias.

Prúd ľudí sa rozchádzal po širokom tuneli. Lúče reflektorov s pestrofarebnými sklami sa presúvali nad húfom, čím vznikala ilúzia letného večera a šíreho priestranstva. Človek by takmer neveril, že je na Mesiaci, tridsať metrov pod jeho mŕtvym povrchom.

Asi po desiatich minútach sa Pavlyš vytratil od štebotajúcich zdravotných sestier a zašiel k pódiu. Nad hlavou videl okrúhle nohy klavíra i klaviristovu nohu v topánke, ako rovnomerne stláča pedál, ani čo by klavirista viedol nejaké starodávne auto.