— On je lekár? — spýtal sa tučniak Spiro, keď sa Pavlyš priblížil k nim.

— A ja som sa nazdával, že to je Galagan, ešte som mu aj kázal čosi urobiť. No dobre, bežím ďalej. Poinformujte ho. Ja musím pohľadať Sidorova.

— Poďme, Sláva, — vyzval ho Bauer, — cestou ti rozpoviem, o čo ide.

Nad hlavou im burácal orchester, nohy klavíra sa trochu chveli. Naokolo sa tancovalo. A predsa Pavlyš v tej všeobecnej veselosti vycítil akýsi cudzí tón. Medzi maskami sa zjavilo niekoľko vážnych, všedne oblečených ľudí. Náhlivo hľadali medzi tanečníkmi tých, ktorých potrebovali, čosi im zašepkali a tanečníci hneď opustili parket.

— V Šachte nastal výbuch, — ticho vysvetľoval Bauer. — Vraj to nie je nič strašné, ale niekoľkých popálilo. Nechcú to oznamovať, nech slávnosť pokračuje.

— Je to ďaleko?

— Nevidel si Šachtu?

— Som tu prvý deň.

Pri výťahu sa nazbieralo zo päť-šesť ľudí. Pavlyš videl, že už o všetkom vedia. Zložili si masky a bezstarostné, sviatočné ovzdušie sa vzápätí stratilo. Mušketieri, alchymista, neandertálec v syntetickej kožušine, krásna dvorná dáma — všetci zabudli, že sú na karnevale i na to, ako sú oblečení. Znova to boli lekári, vákuológovia, mechanici, záchrancovia… Karneval už patril minulosti. A hudba i rovnomerný hluk, čo doliehali zo sály, tvorili iba pozadie triezvej skutočnosti…

Bolo už nad ránom, keď Pavlyš stál pri nosidlách, ktoré vyniesli z oše-trovne Šachty, a čakal, kým sa lunobus obráti tak, aby ranených mohli čo najpohodlnejšie vniesť doň. cez priezračnú stenu kopuly žiarila pásikavá Zem a Pavlyš rozoznal, že nad Tichým oceánom sa vytvára cyklón. Vodič vyšiel z kabíny a odsunul zadnú stenu lunobusu. Tvár mal od únavy prepadnutú.