Vždy som závidel ľuďom, ktorí nemusia v príručke hľadať údaje, čo nikdy nebudú potrebovať. Takmer nikdy.

— No pri nízkych teplotách budú amoniakové bielkoviny priveľmi stabilné, — namietol lekár, akoby dievčina bola iba teoretickou konštrukciou, ktorú vytvorila fantázia Gleba Bauera.

Nikto mu neodpovedal.

Asi pol druha hodiny sme sa predierali cez jednotlivé oddelenia havarovanej lode, kým sme našli neporušené oceľové fľaše s amoniakovou zmesou. Bol to oveľa menší zázrak ako ten predchádzajúci.

Zašiel som do nemocnice hneď po službe, tak ako vždy. V nemocnici páchlo amoniakom. Vlastne celá naša loď bola prepáchnutá amoniakom a márne sme bojovali proti jeho unikaniu.

Lekár sucho pokašlával. Sedel pred dlhým radom retort, skúmaviek a oceľových fliaš. Od niektorých viedli hadice a rúry a mizli v priečke. Nad okrúhlym okienkom sa černel neveľký, pórovitý okrúhly reproduktor translátora.

— Spí? — spýtal som sa.

— Nie, už sa zaujímala, kde si, — odpovedal lekár zastreným, hašterivým hlasom. Dolnú časť tváre mal zakrytú filtrom. Každý deň musel riešiť niekoľko neriešiteľných problémov spojených s výživou, liečbou a psychoterapiou svojej pacientky a jeho hašterivosť bola ešte znásobená hrdosťou, veď sme leteli už tretí týždeň, a Snehulienka bola zdravá. Ibaže sa strašne nudila.

Rezalo ma v očiach, v hrdle ma driapalo. Aj ja by som si mohol obstarať nejaký filter, ale to by mohlo vyzerať, že sa Snehulienky štítim. Na jej mieste by aj mne zle padlo, keby si moji hostitelia nasadzovali protiplynovú masku zakaždým, keď sa blížia ku mne.

V okienku sa ukázala Snehulienkina tvár. Vyzerala ako starodávny portrét v oválnom ráme.

— Tobry deň, — povedala.

Potom zapla translátor, lebo týmito dvoma slovami vyčerpala takmer celú svoju slovnú zásobu. Vedela, že zavše túžim počuť jej hlas, jej skutočný hlas, a skôr než zapla translátor, sama mi niečo povedala.