– Čo robíš? — spýtal som sa. Zvuková izolácia bola nedokonalá, preto som počul, ako za priečkou zarapčalo. Snehulienke sa pohli pery a translátor mi odpovedal s niekoľkosekundovým oneskorením. Zatiaľ som sa mohol pokochať v jej tvári, v pohybujúcich sa zreniciach, ktoré menili farbu ako more za vetristého, oblačného dňa.

— Pripomínam si, čo ma učila mama, — odpovedala Snehulienka chladným, ľahostajným hlasom translátora. — Nikdy mi ani na um nezišlo, že si raz budem musieť sama pripravovať jedlo. Myslela som si o mame, že je čudácka. Ale teraz sa mi to hodí.

Snehulienka sa zasmiala skôr, ako translátor stačil doprekladať jej slová.

— A okrem toho sa učím čítať, — dodala.

— Viem. Zapamätala si si písmeno ypsilon?

— Ohromne smiešne písmeno. Ale ešte smiešnejšie je písmeno „f“. Predstav si, zničila som jednu knižku.

Lekár zdvihol hlavu, odvrátil tvár od zapáchajúcej pary stúpajúcej zo skúmavky a povedal:

— Mohol by si aj pohnúť rozumom, skôr ako jej dáš knižku. Plastikové stránky sa pri mínus päťdesiatich stupňoch lámu.

— Presne to sa aj stalo, — prikývla Snehulienka.

Lekár odišiel a my dvaja sme tam len tak stáli oproti sebe. Keď som sa prstami dotkol skla, bolo studené. No jej sa zdalo horúce.

Mali sme pre seba asi štyridsať minút, kým príde Bauer, dovlečie svoj diktafón a začne Snehulienku trápiť nekonečnými otázkami: Ako je u vás toto? Ako je u vás hento? Ako vo vašich podmienkach prebieha taká a taká reakcia?

Snehulienka smiešne napodobovala Bauera a ponosovala sa mi: „Nie som predsa biologička. Môžem mu kadečo natárať a potom mi to bude trápne.“

Prinášal som jej obrázky a fotografie ľudí, miest a rastlín. Smiala sa, vypytovala sa ma na detaily, ktoré sa mne zdali bezvýznamné, ba zbytočné. Z ničoho nič sa odmlčala a zahľadela sa kamsi ponad mňa.