– Čo je s tebou?

— Je mi otupno. A bojím sa.

— Určite ťa dovezieme domov.

— Pre to sa nebojím.

Ale v ten deň sa ma spýtala:

— Máš obrázok dievčiny?

— Akej?

— Tej, čo na teba doma čaká.

— Nikto ma doma nečaká.

— Klameš, — povedala Snehulienka. Vedela byť veľmi rázna, najmä keď niečomu neverila. Tak napríklad neuverila, že existujú ruže.

— Prečo mi neveríš?

Snehulienka neodpovedala.

… Oblak plávajúci nad morom zakryl slnce a vlny zmenili farbu, boli studené a sivé, len celkom pri brehu voda presvitala do zelena. Snehulienka nevedela tajiť svoje nálady a myšlienky. Keď sa cítila príjemne, mala oči belasé, až fialové. No len čo zosmutnela, hneď vybledli, zosiveli. A keď sa zhostila, mala oči zelené.

Radšej som nemal vidieť jej oči. Keď ich po prvý raz otvorila na palube našej lode, mala bolesti a jej oči boli čierne, bezodné. Nemohli sme jej pomôcť, až kým sme laboratórne oddelenie nevybavili novým zariadením. Ponáhľali sme sa, akoby loď už-už šla vybuchnúť. Snehulienka mlčala. Až po vyše troch hodinách sme ju mohli preniesť do laboratória, kde s ňou ostal lekár a pomohol jej zložiť kuklu.

Na druhé ráno jej oči žiarili jasnou fialovou zvedavosťou, a keď sa stretli s mojím pohľadom, trochu stmavli…

Vstúpil Bauer. Prišiel skôr ako inokedy a mal z toho veľkú radosť. Snehulienka sa naňho usmiala a povedala:

— Akvárium je vám k službám.

— Ako to myslíš, Snehulienka? — spýtal sa Bauer.

— A v akváriu pokusný slizniak, — dokončila Snehulienka.

— Radšej povedzme zlatá rybka. — Bauera veru nebolo ľahko vyviesť z rovnováhy.

Snehulienka čoraz častejšie mávala zlú náladu. Nečudo, veď celé týždne trávila v miestnôstke dvakrát tri metre. A porovnanie s akváriom bolo výstižné.

— Pôjdem, — povedal som.

Snehulienka nepožiadala ako inokedy: „Príď čo najskôr.“ Smutne hľadela na Gleba, akoby to bal zubný lekár.