Pokúšal som sa analyzovať svoju situáciu a uvedomil som si, aká je neprirodzená. S rovnakým výsledkom som sa mohol zamilovať do portrétu Márie Stuartovny alebo do sochy Nefretete. Možno to bol iba súcit k osamotenej bytosti. Zodpovednosť za jej život prekvapujúco zmenila a zjemnila vzťahy na lodi. Snehulienka medzi nás vniesla čosi pekné, čo nás nevdojak nútilo byť lepšími, dobrosrdečnejšími, šľachetnejšími, tak ako pred prvou schôdzkou. Moja zjavne beznádejná náklonnosť vzbudzovala u ostatných čosi medzi súcitom a závisťou, i keď tieto city sú — pravdaže — nezlučiteľné. Zase som zatúžil, aby si niekto na môj účet zažartoval, urobil si posmech zo mňa, aby som mohol vybuchnúť, nagrobianiť mu a vôbec — správať sa horšie ako ostatní. No nikto si to netrúfol. V očiach svojich kamarátov som bol šťastne chorý, a to ma oddeľovalo, odlišovalo od ostatných.

Večer ma doktor Strešnij zavolal vnútorným telefónom.

— Snehulienka ťa zháňa, — povedal.

— Stalo sa niečo?

— Ale nie, buď pokojný.

Pribehol som do nemocnice. Snehulienka ma čakala pri okienku.

— Prepáč, — povedala. — No odrazu mi zišlo na um, že ak umriem, už ťa neuvidím.

– Čo je to za nezmysel! — zahundral lekár.

Nevdojak som prebehol zrakom po číselníkoch prístrojov.

— Pobudni so mnou, — požiadala Snehulienka. Lekár si vymyslel akúsi zámienku a po chvíli odišiel.

— Chcem sa ťa dotknúť, — povedala Snehulienka. — Je to nespravodlivé, že sa ťa nemôžem dotknúť a nepopáliť sa pri tom.

— Mne je lepšie, ja iba omrznem, — povedal som hlúpo.

— Už skoro doletíme? — spýtala sa Snehulienka,

– Áno, — prisvedčil som. — O štyri dni.

— Nechcem priletieť domov, — povedala Snehulienka. — Lebo kým som tu, môžem si predstavovať, že sa ťa dotýkam. A tam nebudeš. Polož dlaň na sklo.