Poslúchol som.

Snehulienka pritisla čelo o sklo a predstavil som si, že moje prsty prenikajú cez priezračnú sklenenú vrstvu a dotýkajú sa jej čela.

— Neomrzol si? — Snehulienka zdvihla hlavu a pokúšala sa vylúdiť na tvári úsmev.

— Musíme nájsť neutrálnu planétu, — povedal som.

— Akú?

— Neutrálnu. Niečo uprostred. Aby tam vždy bolo mínus štyridsať.

— To je prihorúco.

— Tak mínus štyridsaťpäť. Strpíš to?

— Pravdaže, — prikývla Snehulienka. — Ako však budeme žiť, keď vždy budeme musieť iba trpieť?

– Žartoval som.

— Viem, že si žartoval.

— Nebudem ti môcť písať listy. Potreboval by som na ne špeciálny papier, ktorý by sa nevyparoval. A potom, ten pach…

— A ako cítiť vodu? Ničím nezapácha? — spýtala sa Snehulienka.

— Ničím.

— Prekvapuje ma, aké máš otupené zmysly.

— Konečne si sa rozveselila.

— A keby sme obaja mali rovnakú krv, zamilovala by som sa do teba?

— Neviem. Sprvu som sa do teba zaľúbil, no potom som si uvedomil, že nikdy nebudeme môcť byť spolu.

– Ďakujem.

V posledný deň bola Snehulienka rozrušená, a hoci mi hovorila, že si nevie predstaviť, ako sa s nami a najmä so mnou rozlúči, v duchu už bola inde a myšlienky jej preskakovali z jedného na druhé. Neskôr, keď som v laboratóriu balil veci, ktoré si mala vziať so sebou, sa priznala, že najväčší strach má z toho, že nedoletí. Už sa cítila doma a bola rozpoltená medzi mnou, čo som ostával tu, a celým svetom, ktorý ju čakal.

Popri nás už pol hodiny letela ich hliadková loď a translátor na kapitánskom mostíku ustavične rapčal, horko-ťažko stačil prekladať. Do laboratória zašiel Bauer a povedal, že sa blížime ku kozmickému letisku. Zapísal si jeho názov a pokúsil sa ho prečítať. Snehulienka ho akoby mimochodom opravila a spýtala sa, či jej dobre skontroloval skafander.

— Hneď ho skontrolujem, — povedal Gleb. — Čoho sa bojíš? Veď budeš musieť prejsť iba tridsať krokov.